Zimná rozprávka v Ždiari

V Ždiari som nebola už celé roky. Spájajú sa mi s ním spomienky na destvo, kedy sme takmer každú zimu alebo leto aspoň raz vyrazili do Kežmarských žľabov a objavovali všetky tatranské krásy v okolí. Lyžovali sme na ždiarskych kopcoch a v Bachledovej doline, v letných táboroch som chodila na túry na Zelené aj Popradské pleso, prechodila všetky tatranské múzeá i Beliansku jaskyňu. Aj teraz sa s drahým snažíme do Tatier zavítať aspoň raz do roka, aj keby to bolo len na víkend, no posledné roky nás to vždy akosi doviedlo len na Štrbské pleso a do Starého Smokovca/na Hrebienok. Tak si možno viete predstaviť, ako som sa potešila, keď sme na Zľavadňa.sk objavili krásny horský Penzión Ždiaranka s dokonalým výhľadom na Belianske Tatry. A na cestu sme si ešte mohli zobrať aj krásny červený Ford Focus, o ktorom vám ešte napíšem. 🙂

Sú hotely, ktoré sú destináciou samou osebe a potom sú také, ktoré sú praktické a pohodlné, no láka vás pri nich užiť si aj viac ako len svoju izbu a služby. Penzión Ždiaranka mal niečo z oboch skupín. Jeho čarovný príjemný wellness s rodinnou atmosférou a tým najúžasnejším výhľadom na zasnežené hory z horúcej vírivky bol balzamom na dušu a nerobil nám výčitky svedomia, že nie sme radšej vonku v prírode, lebo sme mali tak trochu pocit, že nikdy nie je ďaleko. Prekrásnu slnečnú januárovú nedeľu sme si tak mohli užívať pri dokonalom oddychu v romantickom bazéne či príjemnej rohovej vírivke bez toho, aby nám nosy omrzli v tatranských mrazoch. Aj okoloidúci lyžiari nám našu pohodu asi trochu závideli, rovnako ako my im nádherné výhľady na kopce z ich zjazdoviek. Keď však zašlo slnko, aj im skvelo padla horúca fínska sauna či kúpanie v relaxačnom bazéne vysvietenom modrými, ružovými či zelenými svetielkami.

ä

Ždiaranka je však dokonalým miestom aj keď si v Tatrách chcete užiť pár dobrodružstiev a večer sa vrátiť na izbu s hladným bruchom a unavenými nohami. Je dokonalým miestom pre lyžiarov – lyžiarske centrum Strachan sa nachádza doslova pár krokov nad penziónom. V lyžiarni penziónu si môžete bezpečne odložiť celú výstroj a počas celej lyžovačky sa tak ani nemusíte pohnúť z miesta, pohodlne zaparkovaní rovno pod svahom. Ak by ste však chceli zájsť aj ďalej, Strednica je hneď na kopci čo by kameňom dohodil a Bachledova dolina je asi 5 km od Ždiaru. Práve tam sme sa chceli dostať aj my a konečne si užiť nezabudnuteľné výhľady z Chodníka korunami stromov, keďže sme ale v Ždiari plánovali zostať iba 2 noci, rozhodli sme sa ich radšej venovať oddychu a príjemným prechádzkam po zasneženej rozprávkovej dedine.

Po výdatných bufetových raňajkách v reštaurácii penziónu sme síce mali veľa energie, no po rannej zastávke vo vírivke a „obkukovaní“ slnkom zaliatych hôr sa nám už vôbec nikam nechcelo ponáhľať. Namiesto ďalších miest sme sa teda rozhodli poriadnejšie preskúmať jednu z najkrajších horských obcí Slovenska. Priamo nad penziónom sme nabrali trošku slnka do tváre i do duše na terase novučkej reštaurácie v štýle koliby, aj keď sme si vyslúžili pár čudných pohľadov pre naše nečakane ležérne outfity a nedostatok lyžiarok na našich nohách 🙂 Potom sme sa vybrali do dediny, kde som sa nevedela vynadívať na staré stodoly, nové drevené chaty, no najmä historické domčeky s prekrásnymi ľudovými ornamentmi a farebnými detailami. Obec Ždiar je požehnaná neprekonateľným výhľadom na okolité vrchy, ale aj nezameniteľnou historickou architektúrou, poznačenou goralskými tradíciami i tunajšou prírodou. Nie je veľa miest na Slovensku a ani v Európe, kde by ste na jednej ulici našli toľko pestrosti, originality, farieb a lásky vloženej do obydlí, ako práve v Ždiari. Aj keď sa v tomto období zdá, že jeho ulice sú plné lyžiarov a turistov z celého Slovenska a blízkeho Poľska, dodnes tu žije vyše 1300 obyvateľov, ktorí sa o svoju dedinu starajú naozaj príkladne.

Aj my sme sa v Ždiari cítili ako doma, aj keď sme sem zavítali iba na víkend. V Ždiaranke cítite rodinnú atmosféru tak v penzióne ako aj v reštaurácii. Počas nášho prvého večera sme dokonca mali šťastie na fantastický koncert živej ľudovej hudby v podobe malej miestnej mužskej kapely s husľami, basou a harmonikou. Goralské aj východniarske piesne dokonale zapadali do drevenej architektúry i prírody za oknom, pretože tam vždy patrili.