Working from Home

Tí z vás, ktorí môj blog čítate dlhšie, asi viete čo-to o mojej práci. Ak ste ku mne zablúdili neskôr, možno veľkú predstavu nemáte, a tak som sa rozhodla, že vám o svojej profesii trošku napíšem. Možno to bude pre niekoho zaujímavé čítanie, pre iného možno aj malá inšpirácia, ak práve zvažujete, že by váš život potreboval zmenu. Nejakým zázrakom som si totiž postupne vytvorila pre seba malý dream job na mieru, ktorý nie je stále dokonalý a úžasný, ale dokonale odráža moju osobnosť a na 100% mi vyhovuje.

foto: Martina Cimermanová

Rozmýšľali ste niekedy nad freelancovaním alebo pracovaním z domu? Priznám sa, ja ani veľmi nie. Keď som bola malá, chcela som postupne byť právničkou, učiteľkou, maliarkou – všetky tie klasické stereotypné práce. Keby som bola dieťa dnes, asi chcem byť riaditeľkou veľkého start-upu, programátorkou alebo dizajnérkou áut 😀 Neskôr som chcela hlavne spievať, lebo hudbu som milovala a moje predstavy o budúcnosti veľmi dlho zahŕňali pódium, mikrofón a muzikály. Keď som mala 14 a rozhodovala sa, či si podám prihlášku na konzervatórium, rodičia si so mnou sadli a asi prvýkrát v živote sa so mnou vážne rozprávali o tom, čo by som chcela robiť. Povedali mi, že pokojne môžem ísť študovať spev a že ma pravdepodobne čaká aj úspech, ten však môže byť vždy prchavý a vždy bude záležať na priveľa veciach. Čo keď si zlomím nohu a nebudem môcť pol roka pracovať? Alebo ma muzikály prestanú baviť, no bude to jediné, čo budem vedieť robiť? Viem, viem, bolo to veľmi zjednodušené ale predsa, mala som 14 a oni mi tiež museli dať nejaké jednoduché príklady. Tak som sa nad tým zamyslela a zaumienila som si, že by to chcelo nejakú praktickejšiu školu. Učenie mi vždy išlo, čítanie ma bavilo a ústa sa mi nikdy nezavreli, tak som sa zrazu rozhodla, že pôjdem študovať žurnalistiku.

foto: Martina Cimermanová

 

Vtedy som sa ale videla skôr ako ďalšia Adela pri moderovaní SuperStar než reportérka so zápisníkom v ruke na protikorupčných demonštráciách. Postupne som sa však do novín zamilovala, začala som čítať všetko, čo sa dalo, zlepšila som sa v angličtine a zrazu sa mi otvoril celý svet. Stále ma bavila móda, kariéru s ňou som si však nevedela presne predstaviť, tak som sa sústredila na písanie. Na žurnalistike v Bratislave ma inšpirovali všetci a všetko, stretla som množstvo skvelých ľudí, ktorí ma nakopli a poslali na správnu cestu. A keďže škola bez praxe dnes nič neznamená, snažila som sa počas nej robiť čo najviac. Najprv som brigádovala v poisťovni, potom som ale začala písať najprv pre Feminity, neskôr pre agentúru SITA. Vďaka škole som sa dostala aj k The Slovak Spectator, ktorí s nami robili jeden zaujímavý projekt. A práve vďaka tomu mi raz zazvonil telefón, v ktorom sa ma Beata Balogová, vtedajšia šéfredaktorka Spectatora, dnešná šéfka SME pýtala, či by som nemala chuť a čas pomôcť s prekladaním jednému americkému novinárovi. Z najlepších novín na svete. Tak som sa dostala k The New York Times, s ktorými spolupracujem dodnes. Okrem nich pravidelne píšem všetko o móde a inšpiratívnych ľuďoch či miestach do časopisu Beauty & Woman, o krásnych kaviarňach a hoteloch na Kavickari.sk, mám nejaké PR aktivity a keď mi ešte zostane čas, blogujem.

Foto: Martina Cimermanová

ČO JE NA FREELANCOVANÍ NAJŤAŽŠIE?

Väčšina ľudí si myslí, že je to zorganizovať si čas a prinútiť sa pracovať v pohodlí domova, ale v skutočnosti je najťažšie hlavne začať. Nájsť v sebe odvahu vzdať sa istoty pravidelného príjmu, stálej práce, zamestnaneckej zmluvy, benefitov, odvážiť sa vkročiť do neznáma. Keď budete robiť z domu a sami na seba, celá zodpovednosť za vašu prácu a život je len vo vašich rukách. Nikto vám nebude hovoriť čo, ako a kedy máte robiť. Nikto za vás nebude hľadať zákazky a riešiť problémy s klientami. Nikto vás nevytiahne z maléru, nikto za vás neobehá úrady a nevypíše vám daňové priznanie. Je ťažké si nájsť dobré projekty a joby, ktoré sú pravidelné a zaplatené tak, aby vás podržali. A ešte ťažšie je potom dohliadať na to, aby vám firmy vyplácali faktúry. No dá sa to. Ráno sa len musíte donútiť vstať, aby ste stihli spraviť všetko čo potrebujete, sedieť za počítačom, kým nie je všetko hotové a je to. Sebadisciplína je tu nesmierne dôležitá, rovnako ako profesionalita. To, že nepracujete priamo vo firme a nemáte nad sebou manažéra neznamená, že si môžete robiť, čo chcete. Profesionálne vystupovanie, zodpovedný prístup, dodržiavanie dohôd a termínov sú pre freelancera hádam ešte dôležitejšie ako pre ostatných. Vaša reputácia je totiž jediné, čo vám dokáže pomôcť posúvať sa ďalej. Ak budú s vami ľudia spokojní, budú vás odporúčať a k vám sa dostanú nové a nové ponuky. Vašou vizitkou je vaša práca a dojem, ktorý zanecháte v ľuďoch.

A áno, najťažie sú odvody, dane a celá byrokracia okolo, to vám asi ani nemusím hovoriť. Nechcite vedieť, koľkokrát som v najťažších dňoch rozmýšľala nad tým, ako by som sa mala na toto všetko vykašľať a ísť radšej pokojne robiť niekde do IBM alebo AT&T za dvakrát taký plat a 100-krát menší stres. O piatej by som zatvorila za prácou dvere a dovidenia. Keď ste freelancer, pracujete totiž nonstop. Aj vtedy, keď by ste nechceli alebo máte voľno. Mail a telefón totiž fungujú 24/7.

Outfit: sveter – F&F, legíny – Primark, náušnice – Aliexpress. Hrnček je z TIGER a čajík v ňom je Teekanne 🙂

ČO JE NAJLEPŠIE?

Sloboda. Práve to, čo je niekedy na freelancovaní najťažšie, je zároveň aj najlepšia vec na svete. Žiadny šéf. Žiadny pracovný čas ani pípačky. Žiadne veľké porady a nekonečné vysvetľovania vecí, ktoré už všetci dávno vedia. Žiadne nepríjemné kolegyne a ohováračky, žiadni leniví kolegovia. Žiadne rozptýlenia. Keď začínam mať ponorku z toho, že som stále sama, stretávam sa s ľuďmi, ktorých mám rada. No vyberám si ich sama. Keď na niekoho nemám náladu, vyhovorím sa alebo sa mu jednoducho vyhýbam. A na dobrých ľudí si vždy nájdem čas. No najlepšie na tom celom je, že môžem pracovať len na tom, čo si sama vyberiem a tak, ako mi to vyhovuje. Kto je ranné vtáča, môže začínať zavčasu a končiť skôr. Kto rád pracuje v noci, nikto mu v tom nebráni. Ja veľmi rada spím a nedokážem sa prinútiť vstávať príliš skoro, aj keby som chcela. A po období, keď som robila tzv. „od vidím do nevidím“, dokedy som vládala, som si vstúpila do svedomia a našla si systém. Povedala som si, keď iní môžu pracovať 8 hodín denne, mala by som to zvládať tiež. A tak vstávam spolu s priateľom, keď ide do práce, sadám si k počítaču okolo deviatej a zatváram ho, keď sa priateľ vráti domov okolo 17:30-18:00. Ak som niečo nestihla, samozrejme to dokončím, ale ak to nie je otázka života a smrti, počká to dorána. Mala som obdobie, keď som odpovedala na každý mail hneď ako prišiel, či to bolo o 14:00 alebo 21:00. Dnes už mám svoje priority a ak niečo naozaj nehorí a mail mi príde po 19:00, verte mi, počká do rána. To, že niekto veselo píše maily večer, keď iní oddychujú, neznamená zákonite, že mu musíte vtedy aj odpovedať 😉

Mám veľmi rada, že nie som viazaná na jedno miesto ani čas. Že sa nemusím nikoho pýtať, keď potrebujem niekde cestovať a že si svoje témy môžem hľadať absolútne kdekoľvek. Potom sa stáva, že sa každý môj výlet alebo dovolenka zmení aj na pracovnú cestu, z ktorej neskôr vznikne článok, ale to je osud novinára. A preto svoju prácu milujem.

MOJE ZÁSADY

  • mať svoj systém. Vedieť kedy a na čom budem pracovať a zostať pri tom, aj keď mi do toho niečo príde. Vedieť si veci prioritizovať a vedieť povedať NIE, keď si to situácia vyžaduje. Ja som tiež niekedy zobrala úplne každú prácu a spoluprácu, ktorá mi prišla do cesty, lebo som potrebovala veľa skúseností a samozrejme aj príjem. Dnes si ale viac premýšľam, čo vezmem a čo už nemôžem, pretože potom nič nestíham. A je lepšie mať toho menej a robiť to poriadne, ako robiť veci na 20%. Aspoň pre mňa to funguje.
  • nájsť si čas na súkromie. Ako rady hovoria naše mamy, mladší už nebudeme a ako hovorí Ego, „Žijeme len raz“. Na čo budeme spomínať na zaslúženom dôchodku? Na to množstvo práce, ktoré sme robili a hodiny strávené prácou alebo na ľudí, ktorých milujeme? Ja si myslím, že to druhé a preto sa snažím svojim blízkym venovať toľko času, ako to len ide. Kúpili sme si psíka, aby sme mali zo života ešte väčšiu radosť a každý večer a víkend sa snažím tráviť s mojím drahým. Aj keď je to len doma pri filme či na prechádzke. Je pre mňa ťažké nepozerať sa na telefón zakaždým, keď zapípa, ale učím sa to a verte mi, nič lepšie pre seba nemôžete urobiť.
  • všetko vždy odovzdať načas. Deadliny sú dôležité. Aj keď sa to nezdá, na druhom konci mailu a niekedy aj sveta je niekto, kto na vašu prácu čaká a možno ju ešte on musí odovzdať niekomu ďalšiemu. Aj keď doma sedíte sami pri počítači a robíte svojím tempom, na vašej práci záleží a niečo na nej visí, takže aj ja vždy robím všetko preto, aby som svoje záväzky splnila a dodržala deadliny tak, ako sme sa dohodli.
  • udržiavať dobré vzťahy. Aj keď veľkú časť sveta dnes riadia technológie, to najdôležitejšie vždy závisí od ľudí. A keď pracujete z domu, dobré kontakty a korektné, férové a priateľské vzťahy sú na nezaplatenie. Pri komunikácii cez email či telefón sa veľa vecí môže stratiť v preklade či skresliť, takže sa snažím aj tak stretávať s ľuďmi, s ktorými pracujem, čo najviac osobne. Toto je asi dôležité pri akejkoľvek práci, ale pri tej mojej dvonásobne – byť otvorený, ochotný a nápomocný. Všetko dobro, ktoré vydáme do sveta, sa nám vráti niekedy aj viacnásobne.
  • viesť si diár. Smarfóny a počítače milujem, no na klasický papierový diár a zápisník nikdy nedám dopustiť! Všetko, čo si do diára nezapíšem, mi v momente vyfučí z hlavy a úplne na to zabudnem. Raz som svoj diár stratila niekedy v polovičke roka a až do konca roka som sa cítila ako bez ruky, vážne. Tento rok používam skvelý praktický diár Herlitz, ktorý venuje každému dňu celú stranu na moje množstvo zápiskov 🙂
Foto: Martina Cimermanová