Vineyard walks

Odkedy sme s Peťkom obaja v Bratislave, domov na východ sa nám darí chodiť približne raz do mesiaca. V Trebišove vždy zakotvíme na pár dní, zvyčajne trošku predĺžený víkend, za ktorý vždy stihneme aj pracovať, aj pozrieť najbližšiu rodinu a kamarátov. Jednu zastávku sa však snažím absolvovať zakaždým – Malú Tŕňu.

Malá Tŕňa je dedinka na slovensko-maďarskom pohraničí, čo by kameňom dohodil od maďarského mestečka Sátoraljaújhely. Ak ste v týchto končinách nikdy neboli, zrejme ste o nej ani nepočuli. Iba žeby ste si vyhľadávali informácie o najmenšej slovenskej vinohradníckej oblasti Tokaj. V nej totiž Malá Tŕňa kraľuje priamo uprostred tokajských kopcov a viníc zaliatych slnkom. A práve v nej sa narodila moja mamina a dodnes tu žije moja babka a krstní rodičia. Je to môj druhý domov a miesto, kam sa vždy vraciam, keď túžim po chvíľke ticha a pokoja v duši. Nehučia tu električky, sirény, lietadlá, nie je tu takmer žiadna premávka, namiesto prachu tu počujete vtáky, brechajúce psy a občas aj hašterivých susedov (darmo, v tom tichu počujete aj to, čo by ste nemali). Obyčajná slovenská vidiecka idylka.

Keby som tu žila celý život, asi si trhám vlasy od nudy, no babkin dom, dvor a záhrada sú pre mňa najlepším útočiskom od všetkého stresu a zhonu, ktorému sa ťažko vyhneme doma. Uplynulý víkend sa nám dokonca návštevu podarilo spojiť aj s mojím obľúbeným podujatím, najväčším, aké tu počas roka zažijete – tokajským vinobraním. Nasadli sme do nášho perleťovo bieleho Koleosu, ktorý nám dovolil vyskúšať Renault a zamierili sme priamo k tokajským pivniciam. Tam už čakala babka s mojimi krstnými v obkľúčení húfu nadšených vínnych fajnšmekrov, ktorí prišli ochutnať vínko i domáce koláčiky, ktoré pečie moja šikovná krstná. Kým sa to teda pri pivniciach trošku preriedilo s Peťom a Jimmym sme radšej zamierili do viníc, pod unikátnu vyhliadkovú vežu v tvare vínneho suda, ktorá vyhrala i slovenskú cenu za architektúru.

Naše nové dočasné autíčko mi spravilo neskutočnú radosť. So žiadnym z mojich áut som totiž nikdy nemohla zachádzať príliš ďaleko do vinice, aby som nezapadla či niečo neoškrela. S plnokrvným SUV to však bola hračka! Takže sme s Peťkom vyliezli hneď na vrch jedného z kopčekov v starej zarastenej vinici, kde sme objavili ten najkrajší výhľad na celé údolie medzi Zemplínskymi vrchmi. Slnko sa rozlievalo do nekonečných zelených riadkov viniča na každej svetovej strane a mňa zalieval len pocit pokoja a čistej nefalšovanej radosti. K tej totiž nepotrebujeme letenky, mrakodrapy, galérie, kluby, dokonca aj bez pláže to prežijeme. Stačí, že môžeme byť zdraví, doma a s tými, ktorých máme najradšej.

Inak, Koleos bol perfektný spoločník na cesty po diaľnici aj mimo nej. S dvojlitrovým dieslovým motorom, no najmä pohonom 4 kolies nemal problém zobrať nás na kdekoľvek, kde sme si zmysleli a ešte popri tom nezabúdal aj zanechávať dobrý dojem na každom kroku. Zvonku si užijete jeho štýlové línie, krásne disky či LED svetlá, vnútri sa zas môžete poriadne pohrať s veľkým displejom (doslova akoby tam Renault vopchal celý jeden tablet) či digitálnymi budíkmi. Ja som si na každý deň nastavovala iný, na výber boli 4 a neviem ako vy, ale ja mám strašne rada MOŽNOSTI. A pohodlie, lebo to je vždy dôležité. Na Koleose sme na východ cestovali štyria + pes, takže plné auto. Nikto sa však necítil ani trochu stiestnene, až na Jimmyho, ktorý by mal najradšej celé zadné sedadlá len pre seba 😀 Všetci sme sa bez problémov nabalili do veľkého kufra a mne sa extra páčili aj všetky menšie odkladacie priestory v aute. Aj keď má Renault pár detailov v ovládaní iných ako nemecké autá (napr. tlačidlo na tempomat v stredovej konzole), nič mi tu nechýbalo a úplne som sa zamilovala do jeho kľúča. Ten je síce veľký a musíte si na ňho nájsť miesto (u mňa v kabelke bez problémov), no zamykanie auta funguje bezdotykovo aj tak, že od neho jednoducho odídete. Akonáhle sa vzdialite na pár metrov, auto sa zamkne, aby ste na to v žiadnom prípade nezabudli. Geniálne, však? Inak, keby ste po ňom pokukovali, Renault Koleos sa cenou začína na 24 490 eur a verzia Initiale Paris, ktorú sme skúšali aj my vás vyjde na necelých 38 000.

PS: Úžasné červené „hunterky“ mi požičala sestra, ja tie svoje vysnívané ešte vždy nemám, ale je dobré vedieť, že dobrý vkus zostáva v rodine, no 😀


I was wearing:

jeans – Bershka

wellies – Hunter

jacket – H&M

t-shirt – Primark

red bracelet – Cocinelle