Som feministka, a vy ste (pravdepodobne) tiež

FEMINIZMUS. Slovo, ktoré už veľa ľudí predo mnou ironicky opísalo ako to „škaredé slovo na F.“ V angličtine to dáva ešte väčší zmysel, no všetci viete, o čom hovorím. Ako sa mi už viackrát potvrdilo v osobnom živote, pri práci i pri blogovaní, veľa z nás stále považuje feminizmus za niečo negatívne, neslušné, nepekné, neprirodzené. Spája sa s ním množstvo nepochopenia, predsudkov a mýtov, ktoré sa počas generácií dostávali do nášho podvedomia a dodnes im jednoducho, prirodzene, veríme. Začnem teda pekne od začiatku a skúsim vám pekne zrozumiteľne a ľudsky vysvetliť, prečo si myslím, že som feministkou a prečo si myslím, že ste nimi aj vy a dokonca aj vaši muži.

Slovník slovenského jazyka definuje feminizmus takto:

feminizmus -mu m.

1. teória o rovnakých právach žien s mužmi; organizované hnutie za takéto práva

2. žen. ráz; záľuba stvárňovať žen. postavy v umení

3. psych. správanie charakteristické pre žen. pohlavie

Podstata celého strašidelného feminizmu leží v tom, že veríme, že muži a ženy majú mať rovnaké práva. A keď sa na to pozrieme takto zjednodušene, neverím, že s týmto nebudete súhlasiť. Ťažko by sme predsa dnes na Slovensku našli chlapa, ktorému by vadilo, že ženy môžu voliť, šoférovať, vlastniť majetok či podnikať, však? Tak si to poďme rozmeniť na drobné cez niektoré zo stereotypov o feminizme, ktoré sama najčastejšie počúvam.

ŽENY, KTORÉ NEZNÁŠAJÚ MUŽOV.

Toto je moja obľúbená veta, stále sa na nej usmejem. Medzi feministky sa radí kopec šťastne vydatých či zadaných žien, niektoré z nich aj poznáte a tiež ich obdivujete – Amal Clooney, Hillary Clinton, Oprah Winfrey, Anne Hathaway, Meghan Markle, Emma Watson. Jedna z nich sa dokonca vydala za princa a druhá za Georga Clooneho! Celá táto veta je postavená na presvedčení, že keď v niečo veríte, mali by ste asi aj proti niečomu bojovať. Lenže jediné, proti čomu feministky bojujú, sú predsudky a staré vžité stereotypy, ktoré už v našom svete dnes nemajú miesto. S mužmi a ich pohlavím to naozaj nemá vôbec nič. My mužov milujeme a obdivujeme úplne rovnako, ako oni nás. Svojho partnera si nadovšetko vážim, je mojou najväčšou oporou a inšpiráciou, vždy sa na ňho môžem spoľahnúť a snažím sa pre ňho byť rovnako dôležitá, ako je on pre mňa. Jediné, v čo neverím, je, že by muži mali mať zákonite v rukách moc nad ženami a nad ich osudmi, len preto, že to tak niekedy niekto vymyslel.

Muži a ženy sa rodia rozdielni – majú inú fyziológiu, inú stavbu tela. Ženy môžu rodiť, muži nie. Muži môžu cikať po stojačky, ženy (na moje veľké sklamanie) nie. Muži (väčšinou) bývajú väčší a fyzicky silnejší ako ženy, my zas máme niekedy citlivejšie povahy, čo je dané našou rozdielnou chémiou a hormónmi. To je všetko pravda, je to biologický fakt a nikto sa to nikdy nebude snažiť stotožniť. Skúsme sa však zamyslieť, koľko vecí v živote môže ovplyvňovať naša rozdielna biológia? Znamená mužský chromozóm to, že majú muži automaticky lepšiu predispozíciu k vládnutiu? K riadeniu spoločností? K navrhovaniu budov a inžinierskych sietí? K riešeniu matematických problémov a k písaniu programov? K politike? Podľa mňa nie. Znamená naše rozdielne telo to, že starať sa o deti vie zákonite iba matka? Že otec má byť iba jemnejší doplnok, keď treba vypomôcť? Že ženy sa nemôžu sústrediť na svoju kariéru, ale od mužov to každý očakáva? Alebo že muži nie sú dobré zdravotné sestry, učitelia či opatrovatelia? Že sú zákonite „zženštelí“, keď ich zaujíma namiesto techniky umenie či filozofia? Verím, že so mnou väčšina z vás bude súhlasiť, keď povieme, že nie.

Feminizmus je presvedčenie, že v spoločenských a životných rolách si môžeme každý vybrať to, čo nám vyhovuje a môžeme byť tak šťastní. A že ženy si zaslúžia rovnaký rešpekt a príležitosti, ako muži. Určite ste už narazili na veľa článkov o tom, že ženy na rovnakých pozíciách ako muži dostávajú v priemere o 20% nižší plat. Alebo ako málo žien je v riadiacich pozíciách veľkých firiem, či napríklad v parlamentoch. V slovenskej národnej rade máme dnes 29 poslankýň a 121 poslancov. Najnovšie máme 3 ministerky, aj to potom, ako naša vláda na ministerstve vnútra vyskúšala 3 rôznych chlapov. Ani v iných krajinách Európy to nie je ani 50%, najbližšie sa k tomu blížia škandinávske krajiny, kde je pomer žien v parlamente okolo 40%.

ŽENY, KTORÉ CHCÚ VYZERAŤ AKO MUŽI A NESTARAJÚ SA O SEBA.

Toto by som tiež mohla vyvrátiť veľmi rýchlo opätovným spomenutím dám, ktoré uvádzam vyššie, veď uznajte. Ale to by možno úplne nestačilo. Výzor ani náš vzťah k móde, kráse a starostlivosti o vlasy či o pleť je v tomto naozaj úplne nepodstatný. Jediné, čo si možno taká „typická“ feministka hovorí je, že sa chce skrášľovať a páčiť hlavne sama sebe, nielen mužom. Keď si dám rúž, robím to pre svoj dobrý pocit, nie preto, žeby sa to páčilo chlapom. Určite to poznáte aj vy. Viete, že keď si kúpite krásne spodné prádlo, váš muž doma sa určite poteší. To je bonus. No kupujete si ho naozaj kvôli nemu? Alebo kvôli tomu, aby ste sa sama cítili sebavedomo a sexy? Keď máte na sebe niečo krásne a pohodlné, nemáte pocit, že môžete dobiť svet? Dáva vám to extra energiu a odvahu, nie? No na druhej strane, keď sa jednoducho cítite najlepšie a najviac sama sebou v károvanej košeli a rifliach, chcete sa meniť a prispôsobovať nejakým ideálom krásy v časopisoch? Nechcete, chcete, aby vás váš partner či partnerka mali radi takú, aká ste. Pretvárka totiž nikdy nič nerieši. Viete dobre, že ja mám rada krásne veci, farebné oblečenie, sukne, šaty, mašle, kvety, všetky ženské veci, a zároveň som nadovšetko rada, keď môj chlap nerieši, že ma doma nájde so strapatými vlasmi a v teplákoch, lebo vie, že to som tiež ja.

Počula som aj taký mýtus, že feministky z presvedčenia nenosia podprsenky. Minule som v seriáli z 50.-60. rokov zahliadla niečo ako „hnutie“ skupinky žien, ktoré sa rozhodli, že podprsenky považujú za nejaký symbol mužskej opresie, alebo čo. Veľmi ma to pobavilo, nevidela som v tom veľký zmysel a nevidím ho ani dnes. O to viac, že všetky dobre vieme, ako nám podprsenky môžu poslúžiť a aké dôležité sú niekedy pre naše zdravie a pohodlie. Podobne to platí pri všetkom klasicky ženskom – nosme, čo chceme, používajme, čo chceme a užívajme si tú slobodu rozhodnúť sa.

ŽENY, KTORÉ NECHCÚ MAŤ DETI.

Svet v tomto funguje trochu inak. Úplne jednoducho existujú ženy, ktoré túžia po deťoch a veľkej rodine, a potom sú také, ktoré po tom netúžia. Základný princíp by asi mal byť, že by sme nemali odsudzovať a kritizovať ani jedny, ani druhé. Je úžasné, ak niekto chce mať 5 detí a venovať sa im na plný úväzok a všetci týmto ženám držme palce a dajme im svoju podporu. Je však rovnako v poriadku, ak žena jednoducho po deťoch netúži, nenašla ešte partnera, s ktorými by ich chcela vychovávať alebo ich jednoducho mať nemôže. Nie je namieste, aby sme ich život a postoje hodnotili, ide totiž o ich život, ich telo a ich rozhodnutie. Btw, toto nie je diskusia o interrupciách, to by asi bolo na dlhšie. Tu ide o rodinu. A tá je základnou zložkou každej spoločnosti a vždy to tak bude. Svoje rodiny milujeme a sú našou oporou vo všetkom, čo robíme. A je úplne jedno, či tú rodinu zdieľate s partnerom, partnerkou, či v nej sú deti, alebo nie sú, alebo máte aj psíka či mačičku. Základný princíp života by mal zostať, že sa máme mať radi a nemáme jeden druhého súdiť, lebo do života cudzieho človeka nikdy nevidíme.

Jednou z vecí, na ktorú ľudia bojujúci za rovnosť pohlaví upozorňujú, sú stereotypy a zvyky spájajúce sa s materstvom a rodičmi. Ja osobne s mojimi kamarátkami napríklad často riešime, že je celkom nefér, ak v našom (produktívnom) veku nemôžeme len tak zmeniť prácu, keď potrebujeme, pretože prvá otázka, ktorá často padne ešte len pri pohľade na naše životopisy je: a má už dieťa? Lebo keď nie, tak určite každú chvíľu pôjde na materskú, takže zobrať sa ju teraz neoplatí. A radšej si z kôpky žiadostí jednoducho vyberú muža. Aj keby tá žena bola lepšia, skúsenejšia či vhodnejšia, muž jednoducho nepôjde na materskú. Iba žeby áno. Aj v našom slovníku sa postupne udomácňuje výraz rodičovská „dovolenka“ po tej materskej, čo je tiež výsledok tejto dlhej „feministickej“ snahy. Otcovia, ktorú chcú na nejaký čas zostať doma a starať sa o svoje bábätko, totiž boli v tomto znevýhodňovaní a nebolo to k nim fér. Rovnako nie je úplne fér, keď spoločnosť odsudzuje matky, ktoré sa rozhodnú svoje rodičovské dovolenky nevyčerpať na 100% a vrátia sa k svojej práci. Niekedy je to jednoducho otázka peňazí, inokedy motivácie, niekedy svoju prácu jednoducho majú radi a chýba im ich pracovný život. Každý by mal mať možnosť zariadiť sa tak, aby mu to vyhovovalo a bol spokojný a šťastný. Deti budú potom šťastné tiež, hlavne, ak ich ich rodičia budú ľúbiť, no nie? Ja som tiež chodila do jasličiek od 1,5 roka, pretože moja mamina musela normálne pracovať, no nikdy v živote som nemala deficit rodičovskej starostlivosti či pocit, že som o niečo prišla, keď pri mne mama neostala tri roky. A tiež mi bolo jedno, kto so mnou zostal doma, keď som bola chorá – tešila som sa obom rodičom rovnako.

CHLAPI TO VEDIA LEPŠIE.

Toto je veta, na ktorú som v poslednej dobe trochu alergická. Možno sú veci, ktoré robia niektorí chlapi lepšie, no nie vďaka tomu, že sa narodili, s prepáčením, s pipíkom. Chlapi častejšie robia ťažké práce, pretože majú zväčša silnejšie telá. No sú aj ženy, ktoré sa im v tomto vyrovnajú. Vo veľkej väčšine iných vecí to však, naopak, neplatí. Ak chceme, máme nadanie či motiváciu, väčšinu vecí vieme robiť rovnako dobre, možno aj lepšie, ako muži. Dôkazom sú ženské pilotky, prezidentky, vojačky, riaditeľky, biologičky, analytičky, programátorky, právničky… Rovnako muži môžu byť dobrí učitelia v materskej škôlke, maliari, dizajnéri, sociológovia… K týmto veciam nás predurčuje skôr okolie, výchova a osobné danosti ako naša genetika. Preto nemám rada, keď žena povie – no áno, ja síce šoférujem, ale chlapi sú všeobecne lepší šoféri. Alebo keď niekto odsúdi političku za to, že drsnejšie povie svoj argument, lebo podľa nich bola hrubá alebo agresívna alebo hysterická, pritom jej kolegu chlapa, ktorý zareaguje úplne rovnako, ešte za to pochvália. Z osobnej skúsenosti vám poviem, že mám dvoch kamarátov, ktorí sú odjakživa úplne mizerní šoféri. Naozaj im to nejde, ani sa veľmi nikdy nesnažili zlepšiť a úprimne som sa stále bála s nimi sadnúť do auta. Zato ja si za volantom verím a podľa mňa mi to ide objektívnejšie naozaj lepšie ako im. Na druhej strane, ak si na niečo netrúfam či to naozaj nerada robím, nemám problém poprosiť chlapa o pomoc, či už doma alebo vonku. Rovnako som však vždy ochotná pomôcť ja s čímkoľvek s čím viem.

Je zvláštne, aké rôzne úlohy nám vie spoločnosť predpisovať. U nás na Slovensku platí, že doma je paňou žena – stará sa o domácnosť, perie, žehlí, varí, stará sa o deti. Muž kosí záhradu, umýva auto, tankuje, opravuje veci, vymieňa žiarovky, občas chodí na nákup, platí večere. Ja som tieto úlohy nikdy celkom nepochopila. Radšej som sa hrala s autíčkami ako bábikami, varenie ma dodnes vôbec nebaví, nie som typická „žienka domáca“. Varili u nás vždy obaja rodičia, aj keď častejšie mama a iné veci sme si tiež delili, aj keď opravovanie a zatĺkanie klincov mal u nás vždy na starosti ocino. No pomáhala som mu farbiť plot, moja sestra celkom rada kosila, pomáhali sme s prácami na dvore, raz som dokonca ocinovi pomáhala montovať izoláciu na strechu terasy. Chodila som s ocinom na ryby a s maminou ku kadeníkovi, tancovala som, spievala v chlapčenskej kapele a ocino nám zase ťahal rôzne hry na náš prvý počítač. No viete čo? Väčšina slávnych oceňovaných kuchárov na svete sú chlapi. A prvé auto zas na diaľku šoférovala žena. A ženy rady nosia nohavice aj pánske košele, niektorí chlapi dokonca milujú upratovanie (ako môj strýko). Takže to asi predsa len také jednoznačné nebude, však?

Keby ste neboli feministky a feministi, verili by ste, že žena má byť hlavne doma a vždy k dispozícii svojej rodine a manželovi, že mu nemá odvrávať, že má byť poslušná, že nemá mať vlastné ambície a nemá sa príliš sústrediť na kariéru a má sa snažiť, aby doma bola stále na stole pripravená teplá večera. Vašim mužom by vadilo, že by ste sa fotili s väčším výstrihom či v plavkách na Instagram, nie ešte, že by vám pomáhali a podporovali vás. Nemohli by ste veľmi chodiť von s kamoškami na víno a vám by zas nesmierne vadilo, že sa váš chlap občas obzrie za peknou babou, čo ide okolo alebo že chce ísť von s kamarátmi. Ale pre nás to sú normálne veci. Naši chlapci nás, ak sú v poriadku, podporujú v kariére, radia nám, sú nám oporou a my sme takisto oporou pre nich. Neočakávame od nich, že budú mačovia z telenoviel, že nás budú živiť, kupovať nám, čo nám na očiach uvidia či stále platiť v reštauráciách. Zároveň si vážime, keď nám otvoria dvere a sú galantní, pretože je to jednoducho pekné, zdvorilé a milé. A slušnosť a zdvorilosť by nemala nikdy vyhynúť. Ženy aj muži, všetci by sme mali byť sami sebou, a hlavne rešpektovať a vážiť si jeden druhého. Bez ohľadu na pohlavie, postavenie, farbu očí, pleti, dĺžku vlasov či sexuálnu orientáciu. A nechce sa mi veriť, že s tým nebudete všetci súhlasiť, však?

PS: Ak toto čítajú mačovia z posilky, ktorí veria v hodnoty z 18. storočia, šup naspäť do prítomnosti 😉 Žena nie je majetok, ani sexy doplnok, žena je plnohodnotný človek, tak ako vy. Hawk.

PPS: Ak by ste si chceli o feminizme prečítať niečo viac, dám vám jeden tip. Je to maličká útla knižka, vlastne prepis prednášky jednej autorky na konferencii TEDx. Je vtipná, nápaditá, odľahčená, žiadne tie teoretické nudné filozofie, ako by ste si predstavovali. Volá sa Všetci by sme mali byť feminist(k)ami a vydalo ju Vydavateľstvo Absynt.

Outfit:

šaty – Modabazar.sk

lodičky – Topankovo

náušnice – Aliexpress.com