Skiing in the Alps

Milí priatelia, priznám sa, ja som vždy bola mestské dievča. Prírodu som síce vždy milovala, no skôr na lenivejší oddych než na náročné túry po horách. Na horách som v zime nebola už ani neviem koľko rokov, no pravdou je, že kedykoľvek sa v zime do hôr dostanem, stačí mi len pár sekúnd, aby som sa znovu zamilovala. A veľmi dlho, kým ma to znovu prejde.

V Alpách som bola len raz. Na lyžiarskom výlete z gymnázia asi pred 138 rokmi. V dobe, keď sme ešte nepostovali každú svoju peknú fotku na Facebook, o Instagrame sa nám ani nesnívalo a cítili sme sa veľmi cool, že náš mobil vôbec mal foťák. Pamätám si odtiaľ veľa srandy na chate, kopce snehu a hmlu. To bolo v podstate jediné, čo sme za týždeň v horách videli, keďže sme vychytali asi ten najhmlistejší čas v roku. Tentoraz som sa už týždne pred odchodom modlila za slnečné počasie a v štýle „keď sa na to pripravíš, určite to príde“ som si nezabalila lyžiarske okuliare, ale iba slnečné. Veď v Alpách je vraj vždy pekne. Aspoň podľa fotiek iných ľudí a z časopisov…

Už keď sme zabočili k nekonečnému jazeru Hallstatt vedela som, že sa mi odtiaľto nebude chcieť ísť domov. Rozprávkové perníkové chalúpky zasypané čerstvým snehom, čierna hladina jazera s mohutnými horami v pozadí a rozkošné hotelíky a penzióny po ceste pre mňa boli ako zázračná zimná rozprávka. Do tej som však naplno vstúpila až keď sme zaparkovali pri dokonalom penzióne Landaus Koller v dedinke Gosau am Dachstein v regióne Salzkammergut, ktorý sme za pár dní prechodili krížom-krážom. Landhaus Koller bol presne tým typom hotela, ktorý máte pred očami, keď si predstavujete romantickú zimnú dovolenku v horách – drevo, teplé svetlo, domáce koláče, poľovnícke detaily, svietniky na každom rohu, hrejivé kožušiny na pohodlných kreslách, kachľová pec v „obývačke“ pri recepcii… dokonca aj „domáci“ pes, ktorý vás pri príchode pozdraví. Na ochkanie nad doplnkami som však nemala veľa času, čakala nás totiž lyžovačka!

Prvý deň nášho lyžiarskeho výletu sme strávili v stredisku Dachstein West, ktoré je vraj obľúbené najmä medzi rodinami. My sme tam stretli len niekoľko školských skupín, inak boli kopce takmer prázdne a vďaka neustálemu sneženiu i perfektne pripravené na lyžovanie. Sedačkovou lanovkou a potom kotvou sme sa vyviezli na vrhol kopca a potom si už len užívali relatívne dokonalý výhľad na hory a lesy naokolo. Ešte viac lyžovania sme si užili na druhý deň v stredisku Krippenstein, kde nás opäť privítala hmla, ešte silnejšie sneženie a tentoraz aj vietor. Napriek ťažkým podmienkam sme si ale povedali: Keď už sme tu, chceme lyžovať a veľkou lanovkou (v ktorej mi bolo neustále zle) sme sa vyviezli na 2063 m vysoký kopec. Odtiaľ sme nevideli ani na krok, no cesty späť nebolo, a tak sme s takmer zatvorenými očami zliezali dole napriek vetru, snehu i omrzlinám, ktoré sa nám tvorili na tvári… Druhá polovica kopca však stála za to a aj keď som bola schopná prežiť iba jednu jazdu, tá mala dokopy 11 km, takže mi to až tak ľúto nebolo.

Na ďalšiu časť výletu sme sa presunuli do inej časti Oberosterreich, tzv. Phyn-Priel. Tu sme si vyskúšali dve strediská – Hinterstoder a Wurzeralm, ktoré sa vraj nachádzajú na opačných stranách tej istej hory. Keďže nám oba dni opäť snežilo a hmla nám zastierala všetky výhľady na krásne hory, užívali sme si aspoň čerstvý prašan pod lyžami a fakt, že sme mohli vyskúšať hádam každý typ lanovky, aký v Alpách existuje 🙂 Na Hinterstoder sme sa vyštverali do výšky 1858 m. n. m. a v druhom stredisku do 1870 m. Všade naokolo sa vraj týčili dvetisícovky, no tu som mohla bohužiaľ dať len na dobré slovo domácich. A keďže lyžovačka nie je len o športe, ale aj o nevyhnutnom oddychu, v ďalšom poste vám ukážem, čo som robila po návrate zo svahu 😉

Dachstein West

Sneh v Dachstein – Krippenstein

Landhaus Koller

Dachstein-Krippenstein

Jazero Hallstatt

„zubačka“ v stredisku Wurzeralm
hory snehu vo freeride zóne vo Wurzeralm
Landhaus Koller