Our Love Story

Tento príbeh sa mi tvorí v hlave už veľmi dlho. Mávate aj vy také momenty, keď rozmýšľate, či by to príbeh vášho vzťahu dotiahol niekedy na knižku či hollywoodsky film? Ja som romantická duša a vyrastala som na knihách a romantických komédiách, takže áno, mne to napadlo dosť často. A hoci myslím, že na príbehy Jane Austen ani Bridget Jones to nedáme, pre mňa je ten náš príbeh aj tak zo všetkých najúžasnejší.

Keď ma môj Peťko minulý týždeň (pre mňa úplne nečakane) požiadal o ruku, dostali sme dva typy reakcií. Prvá bola: No konečne! a tá druhá: Po 12 rokoch? Prečo až teraz? Ako to už býva takmer so všetkým, čo sa nám v živote deje, nič nie je také jednoznačné a jednoduché, ako sa na prvý pohľad zdá. A aj keď 12 rokov znie ako naozaj veľa, neznamená to, že sme posledných 12 rokov spolu spokojne žili a bývali a ja som len čakala na to, kedy sa môj drahý odhodlá 🙂

S Peťkom sme sa spoznali krátko po tom, ako som nastúpila na gymnázium. Ja som bola prváčka, on druhák. Vysoký, štíhly ako špageta, večne v pohybe a v obklopení húfu kamarátov z informatickej triedy. Napriek tomu, že mával takmer každý deň angličtinu hneď vedľa nás, sme sa ale prvýkrát vôbec nestretli v škole. Jeden októbrový víkend ma s mojou staršou sestrou rodičia odprevadili na „vzrušujúci“ víkend na vidieku – na duchovné cvičenia, ktoré organizoval náš kostol pre všetkých budúcich birmovancov. Boli povinné a nijako sa z nich nedalo vykrútiť, a nie žeby sme sa nesnažili. Celý zájazd síce tvorili samí druháci z rôznych stredných škôl, no mňa so sestrou tam mamina „prepašovala“, pretože sestra už bola štvrtáčka a musela ten rok stihnúť birmovku. Nechceli to robiť na dvakrát, tak som teda išla s ňou – hovorili sme si, že nám to aspoň rýchlejšie prejde. Naše duchovné cvičenia sa konali v kláštore na kopci nad dedinkou Brehov, inak celkom romantickom mieste, keby tu celú históriu nebývali len mnísi. Keď sme sa ubytovali a ja som schádzala dolu po stáročných schodoch, prvý, koho som uvidela, bol práve Peťo. Všimla som si ho, lebo za ním stál jeho spolužiak, ktorý sa mi vtedy páčil – mne a celému zvyšku školy. Z Peťa však vyžarovala taká dobrá energia, že som z neho nemohla spustiť oči. A keď sa k nám pripojil, aby si potajomky zapálil s mojou sestrou, vedela som, že tohto vlasatého vysokého chalana tak skoro z hlavy nepustím (na jeho pekného spolužiaka som medzitým už úplne zabudla).

Moj outfit: sukna – Cath Kidston, tricko – F&F, kabelka a sandále – Answear.sk, klobúk – Pieces

V noci, keď všetci išli spať, nám naši „supervízori“ povedali, že ak sa chceme ešte rozprávať, môžeme ísť pokojne do kuchyne, kde nebudeme nikoho rušiť. A my sme tam s Peťom a ešte jedným kamarátom prerozprávali skoro celú noc. Na ten večer asi nikdy nezabudnem. Vtedy som sa prvýkrát s takmer cudzími ľuďmi rozprávala tak otvorene, ako ešte nikdy. O všetkom. O živote, o viere, o láske, o priateľoch… Ďalšie dni ma Peťo nonstop rozosmieval a popravde, robí to vlastne dodnes. Keby nebol taký chutný, určite by ma zbalil len na svoj zmysel pre humor.

 

Niekoľko týždňov sme sa vídavali každý deň v škole, po škole a mne sa z neho pomaly ale isto začali triasť kolená. Keď sme si na Všetkých svätých 1. novembra písali, čo budeme večer obaja robiť, povedala som mu, že po kostole chcem ísť zapáliť sviečky na mestský cintorín (tradície, viete). A on na to, či teda nepôjdeme spolu. A tak vzniklo naše prvé neoficiálne „rande“, ktoré sme mali… na cintoríne. Bolo to však také milé, nevinné a nežné, až to bolo naozaj romantické. Vonku bola poriadna zima, prechádzali sme sa pomedzi tisíce a tisíce sviečok a cestou domov sme sa rozprávali do poslednej sekundy. Pamätám si množstvo detailov z „prvých“ vecí, ktoré sme zažili spolu, lebo to boli vlastne všetky. Prvýkrát ma Peťko chytil za ruku cestou z „nášho“ podniku, v studenom novembri a ja som na sebe mala ružový „Azuritkový“ kožuch 😀 Všetci kamaráti už do nás vtedy hustili, či teda spolu chodíme alebo nie, lebo sme sa už pár týždňov od seba nepohli. Tak sme sa od nich večer oddelili a na jednej lavičke na sídlisku sa zhodli, že to teda asi skúsime. Prvú pusu sme si dali tiež v našom podniku, akosi tak nenápadne, keď sme vyhrali v stolnom futbale nad kamarátmi, a potom sme si ju ešte nenápadnejšie zopakovali aj vo väčšom „súkromí“ vonku 😀

Bolo to úplne iné randenie, ako by sme mali dnes, a ja som za každú jednu chvíľu z neho vďačná. Niektoré boli milé, iné zábavné, niektoré aj trápne, veď sme boli tínedžeri, čo si budeme hovoriť. Naše zaľúbenie bolo intenzívne a dlhé a ja mám ešte aj dnes pocit dokonalého pokoja v duši a šťastia, keď sa na mňa moj Peťko usmeje. Prežili sme spolu prvé brigády, hádky so súrodencami či s rodičmi, naše vlastné hádky, maturity, prijímačky na vysokú, prvé skúšky, posledné skúšky, hľadanie seba, hľadanie práce, hľadanie nového domova a veľa veľa iných vecí. Keď som začínala maturitný ročník, Peťko odišiel na výšku do Košíc a videli sme sa len po víkendoch. Potom som však na výšku odišla ja a vybrala som si 550-km vzdialenú Bratislavu. Peťo to chápal a podporoval ma, aby som išla študovať presne to, čo chcem a nevzdávala sa žiadneho zo svojich snov kvôli nemu, no obaja sme sa trochu báli, či to na takú diaľku zvládneme.

Prvý rok sme si obaja zvykali fungovať spolu a zároveň samostatne – on mal svoj život doma s našimi starými kamarátmi a rodinou, ja som si musela nájsť nových priateľov v Bratislave, ktorých on vôbec nepoznal. Museli sme sa naučiť si absolútne dôverovať a neriešiť hlúposti. Aj žiarlivosť sme museli nechať bokom, lebo by nás to inak asi zabilo. A keď sme obaja naozaj pochopili, že chceme len jeden druhého, no musíme byť trochu trpezliví, zvládli sme to celých 5 rokov. Ja som robila skúšky čo najrýchlejšie, aby som mohla cestovať domov za ním a on zas trpezlivo chápal, keď som potrebovala dlhšie zostať v škole či v práci.

Najväčší dôkaz lásky mi Peťko daroval, keď sa bez okolkov presťahoval za mnou do Bratislavy, do mesta, ktoré vôbec nepoznal, kde nemal žiadnych kamarátov ani zázemie. Len mňa a svoju sestru, ktorá tu tiež pracovala. Prešli sme spolu strastiplným obdobím hľadania práce, zariadili sme si spolu svoje prvé bývanie, našli si svoj spoločný rytmus a užívali si každú jednu sekundu. Spoločný byt bola pre nás úplne nová situácia – takmer 10 rokov sme sa dovtedy museli stretávať len vonku, prípadne doma u rodičov, čo nikdy nebolo práve ono. Zrazu sme boli konečne sami a ja som zistila, že Peťo je najlepší spolubývajúci, akého som kedy mala. Práve s ním môžem byť viac sama sebou, ako so svojou rodinou… Možno viete, o čom hovorím.

Minulý rok sa zasnúbila Peťova staršia sestra a hoci som sa s nimi nesmierne tešila, cítila som, že to naše plány na eventuálnu svadbu ešte trochu spomalí. Tento rok to totiž nemohlo nijako vyjsť. Peťko mi však stále hovoril, nech sa nebojím, že aj na nás príde rad a že to príde vtedy, keď to budem najmenej čakať. Aj som mu verila, on je v prekvapeniach na rozdiel odo mňa naozaj dobrý, no nemala som tušenia, či to prekvapenie môže prísť o rok alebo o tri. Medzitým sme riešili kopec iných záležitostí a ja som si myslela, že teraz asi na zásnuby nie je ešte vhodný čas. A môj Peťko so mnou prvýkrát v živote nesúhlasil.

V utorok večer som s jeho sestrou Mirkou behala po obchodoch a hľadala ešte potrebné veci a detaily na jej svadbu. Prechádzali sme jeden obchod za druhým, dali si večeru, potom ešte zastavili na kávu… Peťko ma čakal doma, hovoril, že sa pôjde možno pobyciklovať a ja som ho ľutovala, že zostal doma hladný, tak som mu ešte bežala kúpiť večeru z KFC. Kým som prišla domov a zaparkovala, bolo okolo 22:00 a ja som vchádzala do bytu s myšlienkou, ako Peťovi porozprávam o debilovi na dodávke, ktorý zablokoval parkovisko či o susedoch, ktorých som stretla… A potom som uvidela sviečky. Veľa veľa sviečok. A moju lásku. Bol pekne oblečený, nie v tričku, ako zvyčajne, a bol nezvyčajne tichý. Ja som neverila vlastným očiam a priznávam, že som si do poslednej minúty myslela, čo to tu Peťko vyvádza? Ja si tu začnem niečo nahovárať a on to potom obráti na srandu, že? Keď som ale videla, ako sa mu trasie hlas a že z vrecka vyťahuje malú krabičku, všetky moje myšlienky sa zahmlili čistou láskou. A šokom. Triasli sa mi ruky, podlomili kolená, v hrdle som mala hrču a bola som taká prekvapená, že mi slzy zostali stáť na krajíčku. Nevedela som sa vynadívať na ten rozprávkový modrý prsteň z mojich snov, ktorý sa mi objavil na prste… Po pár minútach sa ma drahý pýta – teba to vôbec nedojalo? Ty si sa ani nerozplakala. A ja som sa vtedy skoro rozplakala nad jeho sklamaným pohľadom, no ani to nešlo, lebo som jednoducho bola až príliš šťastná.

Keď nad tým tak teraz rozmýšľam, neviem, či tento príbeh patrí vôbec na verejný blog alebo skôr do denníka. No povedala som si, že šťastné príbehy plné lásky vždy potešia srdce a dušu a okrem toho, ten náš je plný všetkého, čo skutočný život prináša – poučení, problémov, hádok aj udobrení, smiechu aj občasných sĺz… Minule mi niekto povedal, že my musíme mať dokonalý vzťah, veď sa vôbec nehádame. To je ale utópia – my sa s Peťkom samozrejme hádame tiež, len tie naše hádky sa časom trochu zmenili. Z dramatických scén môjho pubertálneho obdobia, cez emocionálne výkyvy môjho neskoršieho obdobia, cez neistotu a strach z neznámej budúcnosti až po dnes, kedy sme sa jednoducho naučili hádať už len o naozaj podstatných veciach. Na blbostiach sa buď dohodneme alebo nedohodneme, no nerobíme z toho drámu. A snažíme si namiesto toho užívať každú krásnu minútu, ktorú môžeme byť spolu.

 

Môj outfit: šaty – Mohito, sandále – Primark, náušnice – Forever 21