Cestovanie s blogerkou

Ak ste to ešte nikdy nezažili, naozaj netušíte, o čom hovorím. Kto to už zažil, či už so mnou alebo s niekým iným, asi sa trochu nasmeje. Lebo inak ako s humorom sa to jednoducho vidieť nedá…

Zoberte blogerku na výlet. Naozaj. Vyzývam vás. Bude to výlet, z ktorého budete mať najkrajšie fotky (a najviac), naučíte sa čo-to o sociálnych sieťach, pochopíte, ako fungujú ľudia v akomsi „alternatívnom“ digitálnom svete. A určite sa veľa nasmejete, bez debaty.

Môj drahý si na to už musel zvyknúť dávno. Moja rodina nad tým ešte miestami pozdvihne obočie, ale berie to s nadhľadom a pomaly sa pri mne učí trošku lepšie fotiť. A cudzí ľudia z toho majú šou. Čo vám poviem? Cestovanie s blogerkou je jednoducho samostatný druh. Podľa mňa by ho mali ponúkať aj cestovky, je to totiž zážitok. Dokonca by mohol mať aj podkategórie – cesta s fashion blogerkou, s food blogerom, s travel blogerkou… Každé z nich ponúka svoje vlastné potešenia a výstrahy: pozor, blížite sa k obchodom, ktoré sú stále otvorené; pozor, ide jedlo; pozor, na tomto výhľade sa zdržíte.

Ako novinárka aj blogerka som už absolvovala nejeden pracovný trip na krásne miesta. Kým som bola iba redaktorka, pri mojich cestách boli pre mňa prirodzene najdôležitejšie informácie a zážitky, ktoré som potom mohla spísať vo svojich reportážach. Občas som si aj niečo odfotila na vlastný Facebook, ale tam nikoho netrápila kvalita fotiek ani kompozícia… Odkedy ale aktívnejšie blogujem, každú svoju cestu, ak narazím na niečo zaujímavé, sa snažím zachytiť aj na blog a ukázať vám z nej čo najviac. Ak som na výlet pozvaná vyslovene ako blogerka, snažím sa o to viac, je to predsa vtedy moja práca. Vtedy medzi moju základnú výbavu patrí 1. pekný, aspoň trochu výrazný outfit (musím reprezentovať a mať pekné fotky, nie?) 2. foťák a výbava (statív, objektívy, mobil, nabíjačky…)

Keď som takto naposledy bola na tripe v Rakúsku, ocitla som sa v skupinke ako jediná blogerka. Ostatní boli moji kolegovia novinári, pre ktorých som však ja, ako blogerka, bola exotický druh. Namiesto obyčajných riflí a tričiek som na prehliadky hradov a mesta chodila v sukni a šatách, mala som výrazný rúž na perách a každú chvíľu som niečo fotila. To by inak nebolo až také divné, na výletoch predsa každý niečo fotí a novinári si tiež rôzne miesta zaznamenávali do svojich článkov. Ja som ale nefotila len výhľady, námestia a zámky, ja som fotila všetko. Detaily, tapety, nábytok, jazierka, krásne kríky, rozkošné kaviarne – viete, všetko, čo by mohlo zaujať aj vás. Lebo pekný obrázok námestia je predsa povinná jazda.

 

Čo ma však odlišovalo najviac bolo, že som sa všade musela fotiť aj ja sama. Logicky, novinár nepotrebuje svoju vlastnú fotku z miesta, o ktorom píše. Veď načo aj? Ojedinele si spraví povinné selfie na Facebook pre priateľov a to je tak všetko. Zato ja, nie, ja som sa musela fotiť asi 300 x na deň všade, kde sme sa objavili. A bol to jedinečný zážitok pre každého, kto ma práve sprevádzal. „Urobil by si mi prosím ešte jednu fotku tuto?“ „Počkaj, musím sa pozrieť, kde je dobré svetlo…“ „Táto je pekná, ale vedel by si ešte prosím zamerať aj tuto? A dáš mi ešte jednu na šírku?“ Blogovanie je čistá veda, to mi verte. Zrazu sa na svet pozeráte úplne inak ako iní „smrteľníci“. Začnete si všímať krásne farebné steny, malé romantické zákutia, rozkvitnuté kvetinárstva v uličkách, užívať si o 300% viac všetky západy aj východy slnka, ste zrazu ochotní zostať von dlhšie a vstať skôr len kvôli dobrému svetlu, prejsť kilometre kvôli dobrej lokácii… A keď cestujete s ľuďmi, ktorí na to nie sú pripravení, dostanete sa do rôznych vtipných situácií.

Outfit: sukňa – blogerský bazár od Lapkinn, tričko – F&F, ruksak – Cath Kidston, náušnice – Primark

Ako napríklad, keď som namiesto koncertu klasickej hudby presvedčila dvoch spoluvýletníkov, aby sme radšej išli večer na hrad nad Salzburgom, že odtiaľ možno stihneme západ slnka. Najprv veľmi nechápali, prečo som z toho taká nadšená, až kým som ich nezačala otravovať s fotkami. Tu a tu a o poschodie vyššie a na nádvorí a na tomto múriku… Keď videli, aké krásne svetlo sa nad mestom rozlialo a ako pekne v tom svetle vyzeráme, sami ma poprosili o pár fotiek, ktoré som im s radosťou spravila. A boli o 300% krajšie ako tie bežné selfie zo záhrady 🙂

Na hrade sme strávili oveľa viac času, ako sme museli, keďže toľko krásnych pohľadov som si nemohla nechať ujsť, ale zato chlapci videli, aká sranda to blogovanie je. A že kvôli dobrej fotke spraví blogerka takmer všetko. Vylezie na múr hradu, pod ktorým je asi 200-metrový spád, zoženie akúkoľvek rekvizitu, ktorá sa práve môže hodiť, stráca zábrany a pokojne pýta cudzích ľudí o pomoc alebo sa prezlieka priamo na ulici. To sa mi nestáva často, ale už aj to bolo… Keď sa nedá, tak sa nedá, čo vám poviem? Keď sme zišli naspäť do mesta, chlapcov zaujala najstaršia reštaurácia v Európe, pozreli sa na ňu a obrátili sa na odchod. Ja som si musela prezrieť každú miestnosť, híkala nad dizajnom, nad kvetmi na stoloch, nad svetielkami nad hlavou… A jedna z mojich najobľúbenejších fotiek a momentiek z mesta vznikla práve tu, keď pred reštauráciou sedeli a oddychovali 4 „Mozartovia“ v červnom kabáte. Chlapci si ich zrejme ani nevšimli… Kým oni riešili históriu a pamiatky, ja som sledovala, kde sú najkrajšie kaviarne a reštaurácie, praktické veci ako kde sa dá požičiať bicykel a za koľko, ale aj to, že na prechode som prvýkrát v živote videla tie svietiace postavičky rovnakého pohlavia, o ktorých som predtým len čítala – dievčatko s dievčatkom, dvaja chlapci. A kým sme v galérii moderného umenia nenašli veľa umenia, ktoré by nás nadchlo a strohé priestory viac zívali prázdnotou ako artefaktami, ja som sa nadchýnala z architektúry. Ako úžasne to bude vyzerať na fotke!

Outfit: šaty – modabazar.sk, šatka – Forever 21, náušnice – Aliexpress.com

Keď sme na Neziderskom jazere dorazili k reštaurácii, v ktorej sme mali večerať, ostatní sa pobrali usadiť a ja som zatiaľ išla objavovať okolie a fotiť ešte pred tým, ako zapadne slnko. Skupinka sa na mňa dívala trochu čudne, keď som si nastavila foťák a sadla si pred neho na mólo, pozerala do jednej strany, potom do druhej, zmenila polohu, postavila sa… Ale zato sa toho celkom veľa naučili, keď som im neskôr pri večeri začala prednášať o hashtagoch, tagovaní, Instagrame, Insta stories a algoritmoch. Veľa z nich z printu prešlo tak max. po Facebook a viac toho nepotrebovali, no svet okolo sa mení, takže je niekedy dobré zistiť trošku viac.

Musím uznať, že najľahšie sa na takéto „pracovné“ výlety cestuje s inými blogerkami. Tie chápu. Tie vedia na čo myslíte. Tie vidia to isté, čo vidím ja. Nehundrú a nenadávajú, keď ich poprosíte o 234. fotku za deň, chápu, odkiaľ všadiaľ potrebujete záber, že to chcete na výšku aj na šírku, že sa hodia aj detaily 😀 Ale čo by to bol za svet, keby v ňom boli samé blogerky, že? To by už ani sranda nebola 🙂

Máte aj vy podobné zážitky? Alebo niečo, s čím pravidelne „trápite“ svojich Insta-manželov? 😀

PS: Za všetku trpezlivosť a pomoc pri tomto výlete ďakujem mojim šarmantným asistentom Marošovi a Palimu, ktorých zážitky si môžete prečítať napr. v magazíne SME ženy 🙂